Hladná Počas gymnázia mi zomrel otec. Strach a bolesť zo smrti ma ochromila, uzamkla do seba. Bolo treba fungovať, a tak som sa obrnila. Prestala som sa deliť o svoj žiaľ. Nevedela som, čo so sebou. Bola som plná zmätku a hormónmi poháňanými rozporuplnými pocitmi. Robila som veci, za ktoré
Marek u nás na návšteve odmietol kávu, nepije. O chvíľu si pýta mlieko. Zmätene nechápeme. "Ku koláču", hovorí, "ku koláču rád pijem mlieko". Žiadne sme nemali a on neskrýval sklamanie. Môj Zdeno skúša ďalej. "Mám acidko!" "To sa mi k tomuto koláču nehodí,
Nedávno som sa vrátila z kopaníc, bola som tam s kamoškami a troma malými deťmi, vrátane vlastného syna. Tieto letné výpady som onehdá nazývala dovolenkou. Dnes sa mi zdá presnejšie napísať, že sme boli na zážitkovom pobyte. Jedným zo zážitkov, potom, čo deti sladko zaspali, bola rana, ktorá sa ozvala
Tamara, ktorá si píše denník cez dve desaťročiaS Tamarou som sa spoznala za zvláštnych okolností. Skenovala si ma pozorne odhora dole a vyhodnocovala či som podozrivá. Bola skalná súčasť partie môjho nového frajera Džonyho a "mala slovo". Niekoľko rokov od nášho zoznámenia, pri pohári vína na jej záhrade
Dva typy nočnej mory sa mi snívajú počas života opakovane. V jednej predstave neviem zabrzdiť auto, ktoré sa rúti veľkou rýchlosťou. V druhej stojím na okraji vysokého točitého schodiska bez zábradlia a cítim, ako ma hĺbka ťahá dole. Zatiaľ čo autá ma v skutočnosti poslúchajú, pocit závratu z prázdneho priestoru
Jednotkárka Mám na sebe cvičky, blížime sa k basketbalovému ihrisku. Dovidím na okno svojej detskej izby, lebo základku mám cez cestu. Chystáme sa hádzať kriketovou loptičkou. Keby som to tušila, uhrám to na ospravedlnenku kvôli krámom alebo rovno zostanem doma. Veď sme mali bežať štyristovku... Telocvikárka, pani učiteľka Skotnicová postupne
Tamara mi šéfovala. Dala mi príležitosť počas výšky, keď sa môj životopis márne pokúšal ohúriť svet občasnými brigádami. Mala som svoj počítač, flexibilný čas, do práce som brávala psa a pila čaj na záhrade. Cítila som sa dospelá a dôležitá. Raz ma poslala na stretnutie s manažmentom Škody, aby som
Sú dni, aj dlhšie obdobia, kedy sa cítim, že neviem. Neviem, čo chcem a čo mi je. Ťažko sa mi rozhoduje. Som smutná? Som zmätená? Či len unavená? Chcem robiť všetko naraz a keď mám čas, nejde mi robiť nič. Skrolujem instagram. Ááááá! Ako dievča som sa intuitívne spovedala papieru.
Mávam pocit, že sa nedarí len mne. Len ja som frustrovaná, nevyspatá, nervózna. Najhoršie je to, keď mám deň blbec. O to viac sa mi zdá, že druhá strana je celý deň "cukrovú vatu". Ibaže život, nie sú instagramy, milá Jana...