Keď neviem, píšem

Sú dni, aj dlhšie obdobia, kedy sa cítim, že neviem. Neviem, čo chcem a čo mi je. Ťažko sa mi rozhoduje. Som smutná? Som zmätená? Či len unavená? Chcem robiť všetko naraz a keď mám čas, nejde mi robiť nič. Skrolujem instagram. Ááááá!

Ako dievča som sa intuitívne spovedala papieru. Najprv som písala básne. Prvá bola o psovi. Ďalšia sa volala Pán Tulipán a ktovie prečo, dostala som za ňu diplom.

Neskôr, keď ma trápili vzťahy, líčila som ich denníku. A modlila sa, nech ho mama nenájde. Bol aj o nej, aj o prvých zmätkoch s opačným pohlavím. Pri sťahovaní z domova som denník našla. Preletela som svoje tajomstvá očami, pri mnohých som sa zahanbila. Vytrhala som popísané strany a rozšklbala ich na márne kúsky.

Takto na dlhý čas skončila moja nádejná pisateľská budúcnosť.

Ako veľká mám tiež pocity. Často sa v nich nevyznám. Niekedy mám dojem, že som pre seba jedna veľká záhada. A ešte včera som sa dobre poznala. Zvláštne je toto žitie. Ako sa to vlastne robí, dobre žiť?

Covidový rok bol pre mňa ťažký. Dávno som sa necítila tak stratená, neistá, oslabená. Bolo mi všelijak, nevedela som, čo s tým. Jeden večer som vzala do ruky pero a pustila ruku na voľnobeh.

Písala som a písala a čítala si o sebe veci, ktoré som netušila. Akoby vnútri mňa býval malý múdry radca a nevládal už žiť v neporiadku.
Cítila som úľavu, i keď sa nič nezmenilo. Snáď iba to, že zmätok bol vonku a dalo sa naň pozrieť. Lepšie porozumieť. Súcitiť. Poplakať si. A potom sa hlasno od úľavy zasmiať.

Keď je deň blbec alebo naopak deň plný objavov, skúšam si nájsť čas a zaznamenať to. Nie vždy to pre seba urobím. Ale vždy, keď áno, lepšie spím.
A tak, keď neviem, píšem.

Alebo sa idem prejsť. Ale o tom nabudúce.