Priveľa cukrovej vaty je vata

Ráno

Môj syn Krištof do mňa búcha hlavičkou a mrnčí, nevie sa uvelebiť. V tele ho očividne niečo obťažuje. Otvorím oko, chce sa mi spať. Tvárim sa, že tam nie som. V noci som spala neprerušene vždy hodinku, nie viac. Hodiny ukazujú 5.30 a ja sa zmierujem s faktom, že sme dospali. Bolí ma telo, som unavená, podráždená. Cítim sa nepripravená začať deň.

Pozviecham sa, idem do obývačky. Vstáva s nami aj môj muž, Zdeno. Pýta sa či chcem dospať. Cítim v sebe pnutie. Zbrklo odvrknem, že už nezaspím. Zdeno si zívne.

Napadne mi, že ho udriem! “Čo tu zívaš kokos, veď si celú noc spal!”, hovorí hlas v mojej hlave. Nemá právo, hnevám sa a závidím mu, že mal možnosť sa zotaviť. Snažím sa naladiť na malého, na láskavosť… nedá sa mi. Ťažko mi je i pozrieť sa smerom na drobné prebúdzajúce sa stvorenie. Nie je mi dobre. Zdeno si opäť zívne.

Vyletím z obývačky a tresnem za sebou spálňové dvere. Oddýchnutý zíva a Krištof ma potrebuje. Ja ich potrebujem chvíľu nevidieť. Hľadám steny, ktoré ma objímu, schovajú, doprajú čas.

Obed

Porozujem Krišotofa, ako objavuje svet. Každý deň sa sám naučí niečo nové. Sústredene prepletá nôžky a hýbe sa popri gauči, rýchlejšie ako včera. Hodí kockou do nádoby, odkiaľ ju pred chvíľou vzal. Pár dní dozadu len vyberal, teraz vkladá. Pomaly, hýbe jednotlivo drobnými prštekmi na ruke. Ešte nevie, že novým pohybom vie ľuďom povedať “čau”, ale ja už si predstavujem, ako kýva pri vchodových dverách na rozlúčku.

Je roztomilý, som dojatá, plná. Usmievam sa, len tam sedím a žasnem. Je mi dobre.

Večer

Na zem spadla tma, rozsvecujem svetielka, zapaľujem sviečku na stole. V obývačke je príjemne, bezpečne. Sme doma všetci traja a máme za sebou pekný deň.
Rutinnú ozdravnú prechádzku v Karpatoch. Dobré jedlo, od raňajok, až po spoločne prichystanú večeru. Veľa stískania, nasmiali sme sa.

Krištof mal dnes dobrú náladu, ľahko sa naladiť. Chystáme kúpačku, obľúbenú predspánkovú aktivitu. Vo vaničke čakajú kačky a loptička. Pridá sa k nim malý radostný zadok, ktorý neposedí. Hneď vstáva a loptičku mi nemotorne hádže. Všade je mokro, toto ho baví.

Malý zadok naháňam s plienkou, olejom, levanduľou, aj pyžamom. Je mi smiešne, aj unaveno. Dobre by mi padlo, keby aj dieťa pod vplyvom únavy spomalilo.

Do spálne odchádzam pokojná, líhame si spolu tesne vedľa seba. Hladkám ho, držím za rúčky. Zatvára oči. Zrazu sa vytrhne a zamieri k zábradliu postieľky. Trhá s káblom od lampy, lampa naráža do steny a vydáva nepríjemný zvuk.

Krištof sa neprestajne preberá z polokómy a trhá posteľou, svojím telom, mojími vlasmi. Nervami. Tieto cykly sa opakujú čo dve minúty. Cítim, že nám o seba začínajú narážať energie. Moja utlmená s túžbou spočinúť a mať chvíľu pre seba a Krištofova akcelerovaná množstvom nových zážitkov, pohybov a zručností. V spálni som takmer hodinu.

Zrazu vidím seba ako ho schmatnem za spací vak do polohy ležmo a so zaťatými zubami vravím: “Spi”!
Rozumom viem, že môj nepokoj pôsobí naopak, ako hlasný budíček. Môjmu konaniu už ale rozum nevelí. Čosi hlboko vo mne hlási, že som za hranicou a už nechcem.

Môj dnešný deň by na instagrame vyzeral ako cukrová vata. Sladko a ružovo.
Tak ja len, že bez cukrového filtra lepšie vidno realitu. Nie si sama.