Znova cítim lásku

Hladná

Počas gymnázia mi zomrel otec. Strach a bolesť zo smrti ma ochromila, uzamkla do seba. Bolo treba fungovať, a tak som sa obrnila. Prestala som sa deliť o svoj žiaľ. Nevedela som, čo so sebou. Bola som plná zmätku a hormónmi poháňanými rozporuplnými pocitmi.
Robila som veci, za ktoré som sa hanbila a toto obdobie ukončilo viacero dievčenských priateľstiev. Ani ja by som sa vo veľa situáciách so sebou nechcela kamarátiť.

To neznamená, že to nebolelo. Nevedela som viac, kam so svojou bolesťou, a tak som utiekla. Miesto nástupu na vysokú som odcestovala za hranice pracovať ako au-pairka.

Prešli tri mesiace a ja som pribrala desať kíl. Po večeroch som hltaním Milka čokolád (s luxusnými príchuťami, ktoré u nás neboli) zajedala smútok.
Potrebovala som fotku na preukaz ku kurzu nemčiny. Zašla som do fotoautomatu a čakala, čo zo seba vypľuje. "To je kto? Čo som si to urobila?" Pohľad na moju tvár mi ešte viac dráždil bolestivé miesta.
Zvyšné výtlačky som schovala pod komínok oblečenia v skrini. Predstava, že ich niekto nájde ma desila ako bubáci pod posteľou. Bolo mi z tej predstavy mdlo.
Schovávala som sa stále hlbšie a hlbšie, pred sebou aj pred svetom.

Začala som byť celkovo posadnutá jedlom. Ráno som vstávala s myšlienkou nato, čo budem jesť, večer som si líhala so sladkou (pa)chuťou natajnačku vyjedených týždenných zásob.
V rakúskej telke vysielali reláciu "Si to, čo ješ". Predsavila som si tvora, ktorý sa schováva u mňa v skrini pod svetrom.
Relácia začínala tým, že si obézny človek písal celý týždeň zoznam všetkého, čo prešlo jeho hrdlom do žalúdka. Tvorcovia to potom nakúpili a uložili na jeden stôl. V hlave som si vytvorila svoj stôl, svoje štedré večere. Zostalo mi zle.

Tak zle, že som náhle zatúžila, aby mi bolo dobre.

Začala som behať. Za domom bolo pole a do uší mi z MP3 spievala kapela Coldplay. Postupne som pri refréne Fix you bola stále ďalej, menej som funela. Bol to dobrý pocit, začalo sa mi páčiť, ako sa cítim, keď dobehnem. Začala som cítiť seba, telo. Vnímať sa.
Prestala som kupovať sladkosti a jesť večere. Kúpila som si psa a začala som sa učiť na prijímačky na výšku. Vrátila som sa domov, začala som brigádovať a našla si frajera.

Na ceste do centra som sa v zatuchnutom bratislavskom trolejbuse usmievala. Vybrala som sa na bežné pochôdzky mestom, ale mne sa zdalo, že mám všetkú slobodu sveta. Pozerala som z okna a mesto mi prišlo vrúcne, pohostinné, plné príležitostí. Pamätám si ten deň dôverne, ten znovuobjavený pocit pre mňa veľa znamenal. Každou zástavkou som cestovala v ústrety životu.
Cítila som, že môžem. Môžem meniť ako mi je a ako žijem.

Nafúknutá

Po výške mi išla karta. Mala som dobrú prácu, bola som po uši zaľúbená, odišla som bývať do štýlového bytu v širšom centre. Spomedzi množstva dychtivých ucházačov som dostala prácu v Martinuse. Dievčenský sen. Z malého dobrovoľného projektu som sa ocitla na doskách SND so svojím TEDxtalkom. Na výpadovke v Bratislave bol megabillboard s mojou tvárou a svetu oznamoval, že stojím za projektom, ktorý mení veci k lepšiemu. Ja mením veci k lepšiemu. Svet mal zmysel.

Do roka od tohto momentu som bola rozídená, dostala som výpoveď a moju každodennosť definovali tráviace ťažkosti. Môj žiarivý svet sa mi roztrúsil pod rukami.

S nafúknutým bruchom a hnačkami pribudli do môjho života aj dni bez nálady, hanba, úbytok energie a radosti, strach o zdravie a absolútny diskomfort vo vlastnom tele.
Miesta, kde nebol poblíž záchod, sa mi stali nedostupné. Spontánne rozhovory, počas ktorých hltáš jednohubky sa zmenili na ustarostený výskum zloženia surovín. Veľkú časť dňa som trávila zháňaním špeciálnych potravín, varením a logistikou, aby som nezostala hladná.

Jedného dňa, keď mi pribudla ďalšia diagnóza, histamínova intolerancia, som sa zložila. Už som nechcela, nevládala. Netušila som, čo robiť inak, len som vedela, že už nemôžem rovnako.
Zbalila som si ruksak a odišla na mesiac kráčať na pešiu púť do Španielska.

Po návrate domov sa počujem, ako v zmrzlinárni vravím: "Mätovú s čokoládou". Prišla som si po sorbet, už takmer dva roky nejem nič mliečne. Zjedla som zmrzlinu a nič sa nestalo. To "nič" bol zázrak. Nebolí ma brucho, nebežím na wécko.
"Čo sa zmenilo?"
Bola otázka, ktorú som po prerozpravaní môjho príbehu dostávala opakovane. Jasnú odpoveď nepoznám. Cítim však, čo bolo pre mňa liečivé.

Venovala som si veľa času, hýbala som sa vonku, spomalila, zahĺbila a netlačila.
V tomto čase som bola pre seba ja to najdôležitejšie.

Vystrašená

Už v šestonedelí cítim, že niečo nesedí. Predstavovala som si to inak. Malý teplý spokojný uzlíček lásky. Veľa lásky. V realite cítim najmä únavu, nepohodlie v tele, strach, že môj život, ako ho mám rada, zmizol. Neviem si nájsť čas na sprchu ani zahnanie hladu. Mlieko netečie, malý človek plače. Noci sú prebdené, dni nepokojné.

Pozerám na hodiny a pohľadom túžobne volám môjho muža domov. Nechcem byť sama. Bojím sa, čo robiť, aj čo nerobiť. Bojím som sa, čo cítim, aj čo necítim.
Pohľadom posúvam čas, lebo verím, že zajtra bude ľahšie. Že sa z toho vyspím, že sa niečo zmení, zapadne do seba, ako kúsok chýbajúceho hlavolamu.

Prestala som sa rozhodovať. Ešte to nevidím, ale som z toho veľmi frustrovaná. V živote mi nedochádzalo, ako automaticky som k dispozícii, keď ma je treba. Lenže teraz ma treba 24 hodín denne a ja som na smrť unavená. Neosprchovaná a hladná. Ešte sa v tomto novom živote, v novom matrixe neviem hýbať, nerozumiem, čo sa mi deje. Nevidím, že veci môžem odložiť, rozdeliť medzi mňa a iných, že môžem. Cítim najmä tlak, lebo som si prečítala príliš veľa toho, čo sa má.

Veľa píšem a hľadám na papieri odpovede. V mojej hlave je príliš hlučno, neprehľadne. Čítam si
o sebe, čo mi chýba. "Ako si to môžem dať?" Urobím zoznam všetkého, po čom duša piští. Naberám odvahu, aby som to vyslovila nahlas, aby som hľadala pomoc, nachádzala riešenia. Zvonka to vyzerá ako brnkačka. Ale ja zvádzam životnú skúšku.

Na papieri si o sebe čítam, že chcem ráno dlhšie spať. Že by som chcela byť chvíľami sama. Že sa chcem túlať, objavovať, byť v prírode. Že chcem tvoriť, odtlačiť kus seba do sveta.
Vydolovať to v sebe a vysloviť to, bolo najťažšie. Už ľahšie bolo hľadať, ako, čo ma zaskočilo.

Drobné kroky. Vymenila som kočiar za nosič a obula túlavé topánky. Les, vzduch a pohyb začal hladiť dušu a prinásať úľavu, radosť a nápady. Som veľa vonku. Stále som veľmi unavená, ale hľadám priestor, kde dočerpať. Učím sa spať cez deň, dýchať, keď mi počas náročnej noci myšlienky nedovoľujú znovu zaspať. Prijímam neporiadok, nedokončené úlohy, nevyspitateľnosť.
Hľadám pre seba pekný plán, ale pripúšťam, že bude mať verziu B,C,D.

Učím sa žiť nanovo. Počuť, čo potrebujem a až potom deliť medzi mňa, rodinu a svet. Je to fuška. Je to oslobodenie. Je to láska. Znova cítim lásku.