Po pár sedeniach s manželským párom som sa opýtala: "Chcete pokračovať v stretnutiach? Už dokážete vypočuť jeden druhého." Domnievala som sa, že keď po sebe nehádžu ostrými slovami, stačí to, aby fungovali. Vzťahy, kde sa nakopia krivdy žijú inú realitu. Majú medzi sebou sklennú stenu - vidia cez
Predstavte si, že chcete dať syna Rasťa na súkromnú základku. Manžel v tom nevidí zmysel za toľké peniaze. A tak každá strana prihadzuje argumenty. Ž: "Kam inam investovať, ak nie do detí!" M: "Investujeme do nich našou pozornosťou." Ž: "Hlavne, že chceš kupovať nové auto.
Do drevenej misy sme nosili postupne odkazy. Čo tu chceme nechať, čo nám už neslúži. Ľudia sa postupne dvíhali zo stoličiek. Ja tu nechávam: Pochybnosti o sebe. Rýchle hodnotenia druhých. Modrú košeľu, ak ju nik z vás nenájde. Dojímali sme sa, smiali, mnohí mlčali a v tichu kládli svoje papierové
Od nahrávania tohto dielu sme sa zobrali. Bola to "Svatba po deseti" (letech). V novom videu sa s vami delíme o témy, ktorými sa navzájom dvíhame zo stoličiek. Pretože nie, ani po dekáde nemáme hotovo. Lektorujem Nenásilnú komunikáciu a v sérii partnerských videí Vzťahové kukátko vás nechám nahliadnuť,
V medzimestskom autobuse sa starší pár baví: "Si normálny, veď sa vystupuje zadnými dverami, kam ideš?!" Po chvíli ticha. "To si zase vymyslela! Autobus tu zabáča, kvôli tebe sme poblúdili." Ľahko sa zamotáme do hry o pravdu Správne je to takto. Rozdelí nás na dva tábory,