O presunutej posteli

Nedávno som sa vrátila z kopaníc, bola som tam s kamoškami a troma malými deťmi, vrátane vlastného syna. Tieto letné výpady som onehdá nazývala dovolenkou. Dnes sa mi zdá presnejšie napísať, že sme boli na zážitkovom pobyte.

Jedným zo zážitkov, potom, čo deti sladko zaspali, bola rana, ktorá sa ozvala z vysielačky. Hrozný plač. Šípila som, že mi Krištof zletel z postele.

Nič vážne sa nestalo, no kým som si to neoverila, telo sa mi scuclo ako sušená slivka. Deň predtým som posteľ pracne obložila madracmi z jednej strany. Z druhej som zhužvala paplón a všetky dostupné vankúše. Prvý deň to fungovalo.
Druhý deň, Krištof objaviteľ, verný svojmu menu, pokoril aj tieto prekážky.

Možno z toho plynú nejaké ponaučenia, mne zostal len pocit, že toto už nutne nechcem zažiť.

Po rekonvalenscencii doma som sa vybrala za kamoškou Miškou do Trnavy. Vravím si – Krištof ešte nešiel vlakom a ja som dávno túto ženu neobjímala. Zbalila som tašku a guráž. Relatívne hladko zrazu stojíme na peróne cudzieho mesta. Prišli sme aj na noc, za zážitkami.

Miška mi ochotne prenechala spálňu. Ako skúsená už robím rešerš možných riešení na prežitie. Na jednu stranu ukladám pri posteľ tulivak (o tom sa mi ani nesnívalo, že má Miša také vymoženosti)! Z druhej strany odsuniem hranatý nočný stolík a na kraj postele vrstvím paplón, vankúš, vankúš, ... nič viac tu neni?

„Nesceš prisunút tú postel k stene?“, zaskočí ma trnavčina od dverí.
„Chcem.“
Za dve minúty som pre Krištofa vytvorila nedobitnú pevnosť na spanie a pre seba priestor, ako sa večer naplno ponoriť do rozhovoru pri pohári vína.
Po ceste domov mi hlavou víri, prečo som sama nenavrhla posteľ presunúť.

Objavila som v sebe vzorec, ktorý pozorujem často. Už si viem vypýtať, ale v hlave sa mi tvorí zoznam, koľko pýtam.
Prespím u nej, asi ju párkrát v noci zobudíme, spí vo vlastnom byte na gauči, kde ju bude oblizovať čivava, ráno o piatej vstáva. Nebudem jej tu kvôli jednej noci presúvať nábytok!
A tu príde stena, o ktorú narazí moje ozajské ja, moje chcenie. Udeje sa to tak rýchlo, až sa sama umlčím a túto možnosť ani neskúšam.

Od Jany, za ktorou sa chystáme za zážitkami do Francúzska, mi prišla správu: "Našla som nám na víkend dom, trocha v divočine. Pozri, či pôjdete s nami. Má to háčik. Chceme ísť s Pierrom liezť. Postrážite nám Leu? Premysli."

Jana by mohla tiež v hlave viesť dlhý zoznam, prečo nie. Napríklad:
„Kokos, dojdú si oddýchnuť.“
„Budú mať na krku dve 1,5 ročné deti.“
„Lea bude s cudzími revať.“

Ale Jana chce liezť a vie si to vypýtať pravdivo. Preto za ňou letím!

Verím, že pri novom pokuse budem o kúsok viac JAna a miesto výpočtov v hlave sa nadýchnem a poviem, ako to chcem. Tipujem, že pri tom nik neutrpí.

Prečo to neskúsiť?