Festival Nenásilnej komunikácie: Potrebujeme sa navzájom

Do drevenej misy sme nosili postupne odkazy. Čo tu chceme nechať, čo nám už neslúži. Ľudia sa postupne dvíhali zo stoličiek. Ja tu nechávam:
Pochybnosti o sebe.
Rýchle hodnotenia druhých.
Modrú košeľu, ak ju nik z vás nenájde.
Dojímali sme sa, smiali, mnohí mlčali a v tichu kládli svoje papierové priania na kôpku.

Medzi poslednými účastníkmi vstal P (meno muža).
Kráčal pomaly, položil odkaz, rozhliadol sa a pokúsil sa vyriecť slová. Hlas sa mu zlomil. Zamieril k stoličke, sadol si. Skúsil to znova s koncentrovanou námahou. Nešlo to, bolo to moc.
Zostali sme v skupine mlčky, zavnímali sme krehkosť okamihu a spolu ju odžili. Na chvíľu som sa odpojila do seba a keď som zdvihla hlavu, na voľnej stoličke vedľa P, sedel Peter. Účastníci pokračovali a zdieľali svoje ponechania.
Môj pohľad padol na Petrovu ruku. Držala P za nohu a svojou prítomnosťou mu vyjadrovala podporu. Nie si sám, čítali moje oči. Na trápenie sme tu spolu.
Hlboko ma to dojalo.